060 01 Kežmarok, Slovensko
+421 905 000 000
Hrad patrí k typu tzv. mestských hradov – bol postavený priamo na území mesta Kežmarku preto, aby ho bránil pred prípadnými nepriateľmi. Napokon však jeho majitelia bojovali proti Kežmarku, ktorý sa nechcel vzdať práv slobodného kráľovského mesta a byť obyčajným poddanským mestečkom.
Drevený evanjelický artikulárny
kostol bol zapísaný v zozname UNESCO v rámci zápisu súboru Drevených
chrámov v slovenskej časti Karpatského oblúka v roku 2008. Kostol pochádza z
čias náboženskej neslobody protestantov, ktorí si smeli stavať kostoly na
základe 26. artikulu (článku) Šopronského snemu z roku 1681 mimo mestských
hradieb na presne určenom mieste a výlučne na náklady cirkvi.
V roku 1787 – 1852 pri osemtriednom gymnáziu vznikli akademické triedy s katedrou filozofie, práva a teológie, čím sa škola zmenila na lýceum. V budove lýcea je umiestnená knižnica – najväčšia školská historická knižnica v strednej Európe, ktorá začala vznikať súčasne so školou. Knižnica má 150 000 zväzkov všetkých možných odborov i svetových jazykov.
Kežmarský chrám je najmladším a svojimi rozmermi jedným z najväčších spišských gotických trojloďových kostolov. Vedľa vchodu do sakristie sa nachádzajú dve pastofória. Svätyňa sa triumfálnym oblúkom napája na rovnako širokú strednú loďpseudohalového trojlodia. Veža chrámu má základy z prvej polovice 13.storočia, v jej prízemí sú zvyšky ústupkového portálu vedúceho do hlavnej lode chrámu, odtlačky klenieb a v rohoch zvyšky kamenných náznakov rebier,ktoré majú blokový charakter.
V druhej polovici 19. storočia sa kežmarskí evanjelici rozhodli pre stavbu nového, na pohľad reprezentačnejšieho chrámu - drevený artikulárny kostol chátral a začal byť nebezpečný, predovšetkým po statickej stránke. Stavba kostola skutočne upútala každého svojím vzhľadom podobným synagóge, avšak i mešite, no tak isto aj netradičným červeno - zeleným sfarbením. Kostol je jednoloďový, oltárny priestor sa nachádza na úrovni poschodia.
Prvá kežmarská radnica stála na jednej z najstarších kežmarských ulíc – na Starom trhu. Po vpáde husitov r. 1433 mesto čiastočne vyhorelo a centrum sa presunulo do jeho inej časti, kde sa vytvorilo nové námestie. Po veľkom požiari bola radnica v r. 1541 – 1555 prestavaná majstrom Kuntzom z Kežmarku do renesančnej podoby. Dnešný výzor a nadstavbu druhého poschodia nadobudla po poslednom veľkom požiari r. 1922.
Najstaršie kežmarské cintoríny boli pri kostole sv. Michala, sv. Alžbety i sv. Kríža. Kostol sv. Michala patril slovanskej osade, ktorá bola na vŕšku nad dnešnou železničnou stanicou. Na cintoríne odpočíva aj dr. Vojtech Alexander s rodinou, profesori lýcea a gymnázia Fridrich Scholez, Jozef Dlhány a rôzni iní. Mnohé hroby, ako aj samotná cintorín, sú zapísané v zozname pamiatok východného Slovenska.
Kostol bol postavený v r. 1654 na
mieste 3 meštianskych domov, ktoré mesto venovalo katolíckej cirkvi v r. 1650 z
vďaky za pomoc pri boji proti Thökölyovcom. V roku 1670 prichádzajú do mesta
paulíni, ktorí preberajú správu nad kostolom. Spočiatku veľmi skromný kostol
prestavali 18. storočí. Interiér je jednoloďový, najstaršou zachovanou časťou
je bohato zdobená kazateľnica pochádzajúca z konca 17. storočia. Zhotovil ju
majster, ktorý sa podieľal aj na vytvorení oltára v kaplnke kežmarského hradu.
Hlavný oltár Mariánskeho kostola , zasvätený Navštíveniu Panny Márie, vytvorili
zo štuky v r. 1772. Zaberá celý záver svätyne. Plastiky Boha Otca, adorujúcich
anjelov, sv. Joachima a sv. Anny vynikajú neobyčajnou výrazovou silou. Oltár je
jediným štukovým oltárom kežmarského sochára a štukatéra Jána Feega. Feeg často
spolupracoval s maliarom Imrichom Jagušičom, ktorý pre kežmarský chrám zhotovil
obrazy sv. Pavla Pustovníka a Sv. Jozefa – ženícha Panny Márie. V 19.. storočí
boli do chrámu z kostola sv. Kríža prenesené dva bočné barokové oltáre sv.
Pavla Pustovníka a sv. Anny. Vznikli okolo roku 1730 v dielni kežmarského
rezbára Jána Lercha .
Reduta bola za národnú kultúrnu pamiatku vyhlásená v roku 1981. Ide o pôvodne renesančnú budovu zo 17. storočia, ktorá za svojimi múrmi ukrýva množstvo príbehov. Na jej mieste stála v minulosti strážna veža. Tú prestavali v 17. storočí majitelia kežmarského hradu, rodina Thökölyovcov, na takzvaný panský dom Herrenhaus. Ubytovávali v ňom svojich hostí. V rokoch 1705 – 1708 bola v budove tlačiareň Mateja Glasera – Vitraria, kde vyšli nemecké, maďarské i latinské publikácie, ako aj knihy v dobovej slovenčine. V roku 1818 sa budova prestavala v klasicistickom slohu na redutu. Na priečelí je namaľovaný mestský erb a latinský nápis Určené pre stráže, hostí a zábavy. Veža bola z budovy odstránená roku 1846. Pri prestavbe bola spojená s meštianskym domom na Hlavnom námestí č. 3, na ktorom je renesančný portál s iniciálami S.W. a kamenárskym znakom.
Na Hlavnom námestí v historickom centre Kežmarku stojí pôvodne goticko – renesančný dom, v ktorom dnes je sprístupnená expozícia meštianskej bytovej kultúry na Spiši. V rámci Slovenska ide o ojedinelú expozíciu prezentujú umelecko – remeselné exponáty od 17. storočia, pričom jej základ tvoria súčasti meštianskeho bytového interiéru 19. Storočia. Medzi najhodnotnejšie exponáty patria svadobné truhlice spišskej proveniencie z polovice 17. storočia, ako aj klasicistická truhlica zdobená unikátnou maľbou exotickej flóry. Zaujímavou a veľmi cennou je aj kolekcia hodín od spišských a viedenských majstrov. Expozícia je obohatená aj o ukážky odievania a odevných doplnkov, fotografiami a obrazmi.
Začalo sa to v časoch, keď sa z
malých drevených usadlostí rodilo mesto. Hoci v 13. storočí bolo v okolí
Kežmarku dostatok stavebného dreva, neraz sa doň zahryzol nenásytný oheň. Preto
sa obyvatelia rozhodli použiť na budovanie domov trvácnejší materiál – kameň. A
neboli to hocijaké domy! Mali vežovitý tvar a slúžili, ako malé pevnosti. Ako
časom pribúdala zástavba, bolo potrebné chrániť mesto aj opevnením. Časť
obranných múrov sa zachovala do dnešných dní a dajú sa obdivovať z parku (s
tankom) pri hrade. Starý trh, ako najstaršia a niekedy aj najdôležitejšia
ulica v meste lákala kadekoho. Staré kamenné múry si pamätajú aj príchod
husitov v roku 1433. V tom čase slúžil jeden z domov ako radnica. Aj keď
jednoznačné dôkazy sme zatiaľ neobjavili, indície naznačujú, že sa mohlo jednať
o dnešný dom číslo 33, alebo 47. Faktom zostáva, že radnica vyhorela a
pravdepodobne sa oheň rozšíril aj na ďalšie domy. Nová radnica bola postavená v
dnešnom centre Kežmarku, čo malo za následok postupné upadanie významu Starého
trhu.
Ortodoxný židovský cintorín (nem.
Orthodoxer jüdischer Friedhof) je historický cintorín na severnom okraji mesta
Kežmarok. V roku 2000 bol vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku. Cintorín je v
správe Židovskej náboženskej obce. Cintorín zrekonštruovalo občianske združenie
Astra v rokoch 2003 – 2004 a podľa vyjadrenia inšpekcie pamiatkovej
starostlivosti pri Ministerstve Kultúry SR je to najupravenejší židovský
cintorín na Slovensku. Má plochu približne 50 na 60 metrov, nachádza sa na ňom
558 náhrobkov väčšinou vo veľmi zachovalom stave, z ktorých má len 36
nečitateľné texty.
Spopolnené pozostatky Alfréda Grosza boli priateľmi uložené na pietne mieste v Pastvinách neďaleko bývalej Kežmarskej chaty. Mesto Kežmarok a Karpatskonemecký spolok odhalilo na tomto mieste pamätník. Urna so zvyškom popola bola uložená v rodinnom hrobe na kežmarskom Historickom cintoríne. V kežmarskom Parku profesora Alfréda Grosza je jeho pamätník. Na parkovisku pri Hotelovej akadémii Otta Brucknera, miesta Groszovho bývalého domu je druhý pamätník s pamätnou tabuľou. Jeho meno je uvedené aj na oboch pamätných tabuliach kežmarského lýcea. Groszova busta vo vstupnej hale Základnej školy Hradna – Grundschule na Hradnom námestí 38 pripomína jeho pôsobenie v slovenských paralelných tried kežmarského gymnázia. O jeho živote a diele bolo v Kežmarku zorganizovaných niekoľko hodnotných medzinárodných konferencií. Usporiadali sa výstavky výtvarných prác kežmarských žiakov, ale aj hodnotné výstavy jeho fotografií zásluhou kežmarského múzea. Zahrali sa tiež pre verejnosť dramatické pásma. V kežmarskom tatranskom chotári vedie popri Bielej vode Chodník profesora Alfréda Grosza. Priaznivci profesora Grosza sa pravidelne stretávajú na výročie jeho narodenia pri jeho pamätníku. Alfréd Grosz v medzivojnovom období publikoval vyše 30 článkov a štúdií s turistickou a historickou témou.
ZLATÁ VEŽA – Tak nazývali zvonicu
pre jej niekdajšiu zlatú sgrafitovú výzdobu. Je právom považovaná za najkrajšiu
kampanilu na Spiši. Renesančná zvonica so štvorcovou podstavou stojí v tesnej
blízkosti Baziliky sv. Kríža. Vo vnútri sú na drevenej konštrukcii zavesené tri
zvony. Najstarší zvon z roku 1525 má dnes dvadsaťcentimetrovú prasklinu. Dnes
vydáva nečistý tón C. Legenda hovorí, že jeden zo zvonov na Zelený štvrtok
odlieta do Ríma. Podľa zachovaných záznamov v roku 1674 takto odletel do
večného mesta kežmarský študent Michal Kupecký a už nikdy sa do rodiska
nevrátil.
Po niekoľkých desaťročiach sa do parku pred červeným evanjelickým kostolom vrátila socha tzv. Svetlonosky (2016). Do Kežmarku sa dostala už pred 122 rokmi, aby skrášľovala tunajšiu promenádu. Potom na čas zmizla z očí ľudí a potichu čakala na svoje znovuzrodenie. Presný význam jej osadenia i termín dočasného odchodu do úkrytu ostávajú naďalej zahalené rúškom tajomstva, no postupne sa vynárajú nové skutočnosti. Čo všetko o nej vieme? S myšlienkou vytvorenia promenády prišiel Paul Kolbenheyer, ktorý sa snažil oživiť mesto aktívnym vysádzaním zelene v úzkej spolupráci s Okrášľujúcim spolkom. Plány sa naďalej rozvíjali, čoskoro sa pridali presbyteri evanjelickej cirkevnej obce Johann Steiner a Eduard Beck. Po skončení stavebných prác na novovysvätenom kostole zamýšľali skrášliť jeho okolie stromami. Úpravy prebiehali rýchlo, promenáda i park boli dokončené v priebehu roka 1895. Avšak Kežmarčania obdivovali ženskú sochu prvýkrát už v decembri 1894. Bola umiestnená do stredu promenády medzi novým evanjelickým kostolom a pozdĺž Liguschovho domu. Podľa dobovej tlače išlo o prvú sochu na verejnom priestranstve mesta. Pomenovanie Svetlonoska získala až neskôr.
V dobe svojho vzniku patril k najlepším stredným tankom, ktorý skĺbil dobrú mobilitu, pancierovanie aj palebnú silu. Tank T-34/85, zvaný tiež Jánošík, ktorý v Kežmarku pripomína pamiatku oslobodenia mesta, počas druhej svetovej vojny patril medzi najlepšie útočné pozemné mechanizmy. V roku 1940 boli dodané prvé dva prototypy tanku, vtedy ešte s označením T-32. Sovietske ministerstvo obrany požadovalo, aby tanky najprv najazdili dvetisíc kilometrov. Rozsiahlejšie testy s novým vozidlom sa nikdy neuskutočnili, pretože sovietske velenie pod tlakom nemeckých úspechov v Západnej Európe požadovalo jeho okamžité zavedenie do výroby, a tak s miernymi úpravami vznikol prototyp tanku T-34.
V minulosti patrila budova kežmarskej stanice k najkrajším v celom Uhorsku. Postavená bola v rokoch 1914 – 1916, a to podľa návrhu Józsefa Pfinna. Ten vychádzal z vtedy veľmi moderného secesného štýlu (Jugendstill). Stavba bola dekorovaná prírodnými motívmi a vitrážovými oknami. Pozostáva z centrálnej budovy vestibulu, z ktorej vybiehajú do dvoch strán krídla ukončené vyvýšenými prístavbami. Od roku 1981 je Železničná stanica zapísaná v registri národných kultúrnych pamiatok.
Klietka hanby bola umiestnená v
našom meste na Hlavné námestie v roku 2015 ako atrakcia festivalu Európske
ľudové remeslo. Objekt zhotovili vlastnými rukami študenti a majstri kováčskeho
odboru zo Súkromnej strednej odbornej školy Biela voda v Kežmarku. Ľudia v
minulosti poznali viaceré miesta, ktoré slúžili na pranierovanie, čiže na
verejné poníženie za spáchané delikty. Najčastejšie sa na to využíval stĺp
alebo klietka. Bolo to praktické pozbavenie cti človeka. Tento druh trestu sa
začal v Európe používať na začiatku 13. storočia. V začiatkoch sa ako pranier
využívalo základné brvno šibenice, ku ktorému bol odsúdený pripútaný za krk,
spolu s tabuľou opisujúcou jeho previnenie. Na Slovensku sa najčastejšie
používal drevený alebo kamenný stĺp. Do klietky hanby sa bolo možné dostať za
dnes pomerne všedné delikty, ako napríklad ohováranie, cudzoložstvo, opilstvo
či nočné bujaré hýrenie. Na nešťastníkov zamknutých v stiesnenom zamrežovanom
priestore priamo v centre mesta bolo dokonca dovolené aj pľuvať.
V rokoch 1896 – 1898 vyrástla v
tesnej blízkosti Kežmarského hradu chlapčenská meštianska škola. Jej
architektúra pripomína tú hradnú. Škola počas svojej histórie mala rôzne
zamerania. V súčasnosti je to Základná škola Grundschule.
Chrám Narodenia presvätej Bohorodičky je gréckokatolícka cerkev v Kežmarku. Základný kameň posvätil 10. júla 2004 Ján Babjak, SJ prešovský arcibiskup a metropolita, ktorý po dokončení výstavby 21. septembra 2008 cerkev aj posvätil. Nachádza sa na Hviezdoslavovej ulici, oproti drevenému artikulárnemu kostolu. Chrám patrí o gréckokatolíckej farnosti Ľubica. Spolu s Kostolom Najsvätejšej Trojice (Dreveným kostolom) a Novým evanjelickým kostolom vytvárajú tzv. „Súkostolie“.
15. septembra 1927 bolo
ministerským rozhodnutím povolené otvoriť 1. československú pobočku pri
evanjelickom nemeckom reálnom gymnáziu v Kežmarku. Riaditeľom školy bol Karl
Bruckner, riaditeľ už vtedy existujúceho nemeckého gymnázia. Všetci vyučujúci
boli muži. Do prvej triedy gymnázia s vyučovacím jazykom slovenským sa
prihlásilo a 10.októbra vykonalo prijímacie skúšky 41 žiakov, 29 chlapcov a 12
dievčat. Školský rok sa začal 14. októbra 1927. V triede sa vyučovalo 9
predmetov: náboženstvo evanjelické alebo katolícke, jazyk československý, jazyk
latinský, zemepis, matematika, prírodopis, kreslenie, krasopis a telocvik
povinne, a jeden nepovinný predmet: jazyk nemecký. Za školský rok žiaci
vymeškali 1610 vyučovacích hodín, všetky boli ospravedlnené. Šiesti chlapci
triedy mali na konci školského roku zníženú známku zo správania.
Knieža
Thököly, ktorý predstavoval štvrtú generáciu Thökölyvcov, sa na kežmarskom
hrade narodil. Je naším krajanom. Jeho rodina vybudovala z hradu prepychové
šľachtické sídlo. Imrich Thököly sa tiež zaslúžil o zmiernenie náboženskej
neslobody v Uhorsku. Pod tlakom proticisárskych povstaní sa v Šoproni konal
krajinský snem, ktorý v Uhorsku aspoň čiastočne priniesol náboženskú slobodu. Snem
uzákonil tzv. artikuly, vďaka ktorým stojí v Kežmarku artikulárny drevený
kostol. Je pýchou mesta a od roku 2008 sa stal súčasťou svetového kultúrneho
dedičstva UNESCO. Hrad a drevený evanjelický kostol sú najnavštevovanejšími
kultúrno-historickými pamiatkami mesta.
V zime je pre turistov zaujímavý Jeruzalemský vrch ako ponuka prímestskej rekreácie s možnosťou zjazdového lyžovania na dvoch zjazdovkách aj s umelým zasnežovaním. Ponúka podmienky aj pre lyžiarske výcvikové kurzy škôl. Zjazdovka sa nachádza cca 10 minút pešej chôdze od centra mesta v peknom lesnom prostredí. Okolité terasovité lúky sú využívané pre bežecké lyžovanie.
