Spišský hrad

V nadmorskej výške 634 m, na vápencovej skale prevyšujúcej okolitý terén o 200 m, vládne Spišskej kotline jedna z najcennejších pamiatok Spiša, národná kultúrna pamiatka Spišský hrad. Je nielen dokladom vývoja architektúry u nás od 12. do 18. storočia, ale svojou rozlohou prevyšujúcou 4 hektáre (presne 41 426 m2) sa považuje za jeden z najväčších hradných komplexov strednej Európy. Bohaté sú aj jeho dejiny. Skala, na ktorej sa rozprestiera, bola osídlená už v mladšej a neskorej dobe kamennej. Praveké osídlenie však vrcholí na prelome nášho letopočtu, keď sa tu vytvorilo obrovské a mohutné opevnené hradisko ľudu tzv. púchovskej kultúry. Jeho valy objavili archeológovia počas nedávneho archeologického výskumu. Našli tu však aj obydlia roľníckeho ľudu i remeselníkov a rozmerný kultový objekt. Z rozsahu, spôsobu opevnenia i z organizačnej štruktúry možno predpokladať, že už v tej dobe tu bolo administratívne centrum stredného Spiša. Valy, v teréne ešte znateľné, obklopovali celý hrad a prechádzali cez jeho najväčšie nádvorie. Po zániku tohto hradiska vzniklo na susednom kopci, na Dreveníku, ďalšie silné hradisko. Až po ňom sa začína budovať dnešný Spišský hrad. Dejiny Spišského hradu a jeho architektonický vývoj nám v podstatnej miere skorigoval a doplnil dôkladný archeologický a architektonický výskum, ktorý sa tu uskutočňoval asi desať rokov. Azda jeho najvýznamnejším poznatkom bolo, že našiel a umožnil datovať najstaršiu architektúru hradu, kruhovú obytnú vežu (ktorá zanikla v prvej polovici 13. storočia), postavenú v 11.-12. storočí. Okolo tretiny 13. storočia vzniká dnešná kruhová veža, románsky palác a iné časti horného hradu. Kedže hrady, medzi nimi možno aj Spišský hrad, sa počas tatárskeho vpádu výborne osvedčili, podporoval Belo IV. stavbu hradov a na Spišskom hrade daroval v roku 1249 spišskému prepoštovi miesto, aby si mohol postavil vežu a palác. Tak vznikol tzv. prepoštský palác, nedávno objavený ako prvá prístavba k pôvodnému hradu. Už v tom čase, najmä však v druhej polovici 13. storočia, sa okolo hradu odohral nejeden boj. Veď hrad sa stal strediskom kráľovskej župy. Často na ňom sídlili významní hodnostári. V roku 1275 ho zaujal istý komes Roland, ktorý sa vzbúril proti panovníkovi. Potom patril kráľovnej Alžbete Kumánskej, matke Ladislava IV. O hrad sa bojovalo aj v prvej polovici 14. storočia. V roku 1312 ho chcel dobyť Matúš Čák Trenčiansky, ale hrad sa ubránil. Krátko nato ho goticky prestavali a rozšírili.

https://www.spisskyhrad.sk/

Spišská Kapitula

Pôvodne samostatná obec Spišská Kapitula od roku 1948 je mestskou časťou Spišského Podhradia. Je cirkevným mestečkom, ležiacim na kopci a vyvinula sa v 12. storočí okolo kostola. Od polovice 13. storočia bola sídlom spišského prepošstva, kapituly a vierohodným miestom. V rokoch 1662-1665 ju obohnali hradbami a vyvíjala sa ako mesto. Od roku 1776 bola sídlom spišského biskupstva. Po stáročia sa ustálil počet domov (asi 30) a obyvateľov (250-300). Tvorili ho členovia kapituly a služobníctvo. Domy sú sústredené po oboch stranách jedinej ulice, zakončenej dvoma bránami. Spišská Kapitula je mestskou pamiatkovou rezerváciou. Dominantnou stavbou je neskororománska katedrála sv. Martina z rokov 1245-1273 s dvoma vežami. Svätyňa a loď boli rozšírené gotickými prístavbami (kaplnka Zápoľského). Katedrála má mimoriadne cenný interiér - najmä gotické oltáre, sochy, náhrobné tabule, náhrobky, kalichy, zvony a podobne. Fresky z roku 1317 znázorňujú korunováciu kráľa Karola Róberta. Je tu taktiež najstaršia známa románska plastika na Slovensku - Leo albus. V Spišskej Kapitule je zachovaný hradobný múr s Dolnou a Hornou bránou, domy kanonikov, niektoré pôvodne gotické, iné renesančné a barokové. Ďalej sa tu nachádza neskororenesančný biskupský palác z roku 1652 s barokovou úpravou, hodinová veža z roku 1739 a budova seminára, pôvodne gotická, neskôr renesančne a barokovo upravená.

Synagóga

Synagóga v Spišskom Podhradí je jediná zachovaná na Spiši. Postavená bola v roku 1875 v neskorogotickom slohu s prvkami inšpirovanými orientálnou architektúrou. Po požiari bola v rokoch 1905 – 1906 opravená. Synagóga je jednoduchou stavbou s maurskými prvkami, ktorá slúžila malej ortodoxnej obci a predstavuje typický príklad provinčnej synagógálnej architektúry 19. storočia. V interiéri sa zachovala ženská galéria na šiestich liatinových stĺpoch, svätostánok (aron hakodeš) a pôvodná bohatá maurská stropná maľba.  Národná kultúrna pamiatka nachádzajúca sa na Štefánikovej ulici č. 532 v Spišskom Podhradí je prístupná verejnosti a využíva sa na rôzne kultúrne podujatia, koncerty, výstavy, vernisáže, expozície, prehliadky a podobne.

Židovský cintorín

Spišské Podhradie bolo do konca Druhej svetovej vojny viacnárodnostným spišským mestečkom. Množstvo remesiel so zlatým dnom, konfesií, slovenských, nemeckých, maďarských obyvateľov a židovskej komunity tu žilo bok po boku v atmosfére, ktorú najstarší pamätníci opisujú s veľkou dávkou pôsobivej nostalgie a príjemných spomienok. Je vidieť, že ich spomienky im nie sú drahé len pre spojenie s detstvom a zlatou minulosťou. V rozhovoroch odkrývajú bohatstvo zračiace sa v sklopených očiach chátrajúcich fasád meštianskych domov pomaly ožívajúcich snahou novej generácie vlastníkov. Duch domov, nádvorí pivníc a kamenných zákutí, prebúdzaný spomienkami sa znova navracia k životu a napriek pomalosti preberania sa z dlhého ruženkovského spánku je stále prítomnejší. K jednému z takýchto prebúdzajúcich sa zákutí patrí aj židovský cintorín. Po obnovení synagógy sa dostáva stále viac pozornosti aj tomuto romantickému miestu medzi mestom a tzv. mestickymi hurami. Cintorín je navštevovaný predovšetkým potomkami podhradských židov. S veľkým záujmom sa sem vracajú a teší ich každý prejav náklonnosti prejavenej ľuďmi žijúcimi pod Spišským hradom k tomuto pietnemu miestu. K spomenutým prejavom patrí napríklad stretnutie žiakov obidvoch základných škôl s Ing. Liptákom v máji 2012, počas ktorého sa snažil žiakom priblížiť časť dejín židovského národa a následná účasť žiakov Základnej školy na upratovaní cintorína v posledných dňoch školského roka s triedou učiteľa Mgr. Jacka. Podobnou milou aktivitou bola reportáž a návšteva cintorína žiakmi iniciovaná učiteľkou Mgr. Lackovou. V súčasnosti sa na cintoríne opravuje múr zvalený na piatich miestach a pripravuje sa oprava asi desiatky hrobov. Financie na opravu sú ochotní poskytnúť potomkovia a židovská obec.

Spišský Jeruzalem

V Spišskej Kapitule a v lokalite zvanej Pažica odborníci objavili unikátnu koncepciu teritória, ktoré pripomína staroveký Jeruzalem. Pôvodnú hypotézu krajinárov o existencii „Spišského Jeruzalema“ potvrdili aj historici. Veriacim v časoch, keď boli púte do Svätej zeme kvôli vojne s Turkami problematické, mali umožniť čo najvernejšie prežiť krížovú cestu. Podobná symbolická krajina sa nikde inde na Slovensku nenachádza. Na sprístupnení unikátneho „Spišského Jeruzalema“ verejnosti sa podieľajú Košický samosprávny kraj v spolupráci s Prešovským samosprávnym krajom, Spišským biskupstvom a mestom Spišské Podhradie. Projekt je súčasťou programu Terra Incognita, ktorý pripravuje Košický samosprávny kraj ako súčasť programu Košice -Európske hlavné mesto kultúry 2013. 

Symbolické miesta „Spišského Jeruzalema“ v Spišskej Kapitule, na Pažici a Sivej Brade sa nachádzajú v lokalite svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Toto historické pútnické miesto, na pozadí ktorého sa vypína Spišský hrad, sa nachádza pozdĺž bývalej významnej stredovekej cesty Via magna, v súčasnosti na turistickej trase Gotickej cesty. „Spišský Jeruzalem“ sa začína Katedrálou sv. Martina v Spišskej Kapitule a končí Kaplnkou sv. Kríža na Sivej Brade. V krajine stredného Spiša, ktorá je známa nádherným kultúrnym a prírodným dedičstvom, pribudol objav vedome formovanej religióznej symbolickej krajiny na Pažici, ktorá je pravdepodobne najstaršou kalváriou na Slovensku (počiatky výstavby siahajú do r.1666). Usporiadanie kaplniek ju zaraďuje k typu Calvario Jerusalem, s vyznačenými miestami spojenými s udalosťami posledných dvoch dní života a smrti Ježiša Krista v Jeruzaleme. Kľúčovú úlohu pri vzniku systému kaplniek na Pažici zohral Juraj Bársony, spišský prepošt (1663-1675), neskôr jágerský biskup a členovia Spoločnosti Ježišovej – Jezuiti, ktorí tu pôsobili od začiatku 17. stor. do roku1773. Pravdepodobne sa inšpirovali výstavbou Kalwarie Zebrzydowskejv Poľsku, ktorá bola postavená analogicky s miestami pobytu Ježiša v jeho posledných dňoch života v Jeruzaleme. Jezuiti založili v Spišskej Kapitule v roku 1647 školu, viedli morálne a filozofické dišputy v slovenskom jazyku, hrali divadelné predstavenia a mystériá na Pažici. Mystériá(náboženské divadlo) trvali aj niekoľko dní. Predstavovali časť Evanjelií, ktoré opisovali Poslednú večeru, zajatie, súdenie Krista, jeho smrť a pochovanie. Odohrávali sa pred Veľkou Nocou, počas Veľkého Týždňa. Najstaršou pamiatkou na Pažici je archeologická lokalita, na ktorej sa nachádzajú základy bývalého kláštora sv. Martina (benediktínského?)z 11. stor. Zohral významnú úlohu pri evanjelizácii, rozvoji vzdelanosti a kultúry severovýchodného Slovenska. V projekte predstavuje dom veľkňaza Annáša.

Katedrála sv. Martina v Spišskej Kapitule v projekte predstavuje Večeradlo – miesto Poslednej večere Pána Ježiša. Časť katedrály pochádza z 13. stor. V rokoch 1462 - 1478 bola západná románska časť a východná časť – loď prebudovaná v gotickom slohu. Neskôr bola pribudovaná pohrebná kaplnka v gotickom slohu, ktorú dal postaviť vtedajší pán Spišského hradu Štefan Zápoľský (1493-1499).Biskupská rezidencia v Spišskej Kapitule predstavuje v projekte dom veľkňaza Kajfáša, miesto zasadnutia veľrady. Prízemie východného traktu budovy pochádza ešte z 13. stor. Počas storočí bola niekoľkokrát prebudovaná. Keď sa Spišská Kapitula stala sídlom biskupstva, budova bola prestavaná v barokovom slohu do dnešnej podoby (1777-1780).Kaplnka sv. Rozálie na Pažici, postavená v roku 1666, v projekte predstavuje palác Herodesa. Sv. Rozália je patrónkou proti moru a cholere. Ku kaplnke chodievali mnohí pútnici a procesie. Kaplnka sv. Františka Xaverského na Pažici, postavená v roku 1669,v projekte predstavuje pevnosť Antónia – sídlo Piláta. Ku kaplnke putovalo množstvo pútnikov s prosbou o uzdravenie. Na vrchole Sivej Brady stál podľa legendy odpradávna drevený kríž. Na tomto mieste bola v roku 1675 postavená Kaplnka sv. Kríža. Konali sa tu veľké procesie za účasti spišských prepoštov, kolegiátnej kapituly, okolitej šľachty a veriacich zo širokého okolia. V projekte predstavuje Golgotu –miesto ukrižovania Ježiša.

Malé kaplnky – Božie muky sú situované na severnom a južnom okraji Pažice. V súčasnosti je ich sedem. Sú položené na skalných vyvýšeninách, chrbtom otočené ku kalvárii a nikami smerované k ceste. Boli v nich umiestnené obrazy zo života Ježiša Krista. V projekte naznačujú priebeh pomyselných jeruzalemských hradieb. Ďalším významným nálezom sú dokumenty o rybníkoch a parku juhovýchodne od obce Jablonov, za Vavrincovým potokom, čo v projekte predstavuje Getsemanskú záhradu. Žiaľ, táto časť zanikla. Nezmenil sa však tok Vavrincovho potoka, ktorý evokuje potok Cedron, tečúci údolím popri hradbách starého Jeruzalema. Kaplnky na Pažici sú vzdialené od seba tak, ako sú vzdialené miesta posledných dní Kristovho života v Jeruzaleme. Takmer v mierke 1:1. Celková konfigurácia terénu, travertínové skaly, kaplnky, Božie muky i prevažujúca borovica čierna, sú dôstojným prírodným rámcom Spišského Jeruzalema, evokujúcim prírodu Palestíny a Izraela.

Polohopis je v prípade „Spišského Jeruzalema“ aktuálny, ak pootočíme mapu stredovekého Jeruzalema o 90° proti smeru hodinových ručičiek a porovnáme s mapou „Spišského Jeruzalema“. Kresťania po stáročia putovali do Jeruzalema, k Božiemu hrobu, aby kráčali tou istou cestou, ako kráčal Kristus. Počas tureckých vojen (od11. stor.) to nebolo možné. Križiacke vojská prinášali informácie a popisy z Jeruzalema. Možno povedať, že to je základ vzniku kalvárií. Veriaci, ktorí chceli uvažovať nad utrpením Ježiša Krista, putovali na kalváriu. Tak prichádzali aj na „Spišský Jeruzalem“. Súčasný „Spišský Jeruzalem“ nie je len nádherným miestom hodným fotografovania, turistických prechádzok, objavovania chráneného územia či histórie, ale je aj miestom pre uvažovanie a meditáciu. Aj dnešný turista, okoloidúci alebo pútnik, zažije dotyk tohto premodleného miesta, precíti genius loci „Spišského Jeruzalema“.

https://spisskyjeruzalem.sk/

Dreveník

Dreveník je travertínová kopa tvaru stolovej hory v Hornádskej kotline a národná prírodná rezervácia. Nachádza sa na hraniciach okresov Spišská Nová Ves a Levoča. Toto územie s rozlohou 1 018 186 m² je chránené od roku 1925. Spolu s neďalekým Spišským hradom je od roku 1993 zaraďovaný medzi lokality svetového kultúrneho a prírodného dedičstva Organizácie Spojených národov pre vzdelávanie, vedu a kultúru (UNESCO). Rezerváciu spravuje NP Slovenský raj. Na kopci Dreveník sa nachádzala osada roľníckeho človeka z mladšej kamennej doby. Na Dreveník sa možno dostať po žlto označenej turistickej trase z obce Spišské Podhradie alebo Žehra. Dreveník je aj archeologická lokalita, slovanské hradisko, našli sa tu jedny z najstarších nálezov prvotného osídlenia východného Slovenska. V Spišskom Podhradí sa nachádza vlastivedná izba